Cesta z „Horných Uhier“ do „cisárskeho mesta“ nebola veru nikdy ľahká. Bolo tomu tak pred 1 000 rokmi a inak tomu nie je ani dnes. Do cieľa nášho putovania sme dorazili s hodinovým meškaním.

Prvou zastávkou bola dedinka blízko slovensko-rakúskych hraníc – Kitsse, kde nám rodinný podnik Hauswirth ponúkol čokoládové dobroty. Čokoláda sa tu vyrába už od roku 1949 a je vyvážaná do celého sveta. Táto fabrika je príkladom „sily rodiny“. Ak drží rodina spolu v dobrom aj v zlom, podaria sa veľké veci s dlhodobou „zárukou“. Počasie nám neprialo, ale stále sme dúfali, a veru aj nebesia prosili, nech sa vyčasí. Stalo sa.

Vindobona – Viedeň, alebo inak aj nostalgická spomienka na starodávnu Európu, nám ponúkla toľko zaujímavých pamiatok, že niektoré sme nestihli nielenže navštíviť, ale ani prejsť okolo nich. Pre Viedeň je príznačný slogan ako na čokoládu nemenovanej značky – „jeden kúsok nikdy nestačí“. To znamená, že do Viedne nestačí ísť iba jedenkrát. Čo sme vlastne videli, čím sa naše oči kochali, akú melódiu sme v ušiach počuli?

Prvou zastávkou bol kostol svätého Karla Boromejského, ktorý dal postaviť Karol VI. z vďaky za to, že skončila morová epidémia, ktorá si vyžiadala okolo 9 000 obetí. Pomenovaný je podľa patróna trpiacich a chorých na mor. Od tohto skvostu sme prešli na námestie, ktorému dominuje socha rakúskej arcivojvodkyne, uhorskej a českej kráľovnej a cisárovnej Márie Terézie. Námestie z jednej strany lemuje prírodovedné múzeu a z druhej strany umelecko-historické múzeum. Majú identickú architektúru okrem sôch na ich fasádach. Uchovávajú exponáty nesmiernej hodnoty. Priečelie budovy rakúskeho parlamentu zakrývali pred našimi očami zátarasy z rekonštrukcie. Budova radnice so svojím  námestím nám ponúkla nezabudnuteľný zážitok hlavne po zotmení. Nielen stánky, ale aj stromy a ľadová korčuliarska dráha boli osvetlené žiarovkami rôznych tvarov a farieb. Kúsok od budovy radnice sa nachádza „katedrála na Ringstrasse “, ale aj novogotická stavba – Votívny kostol. Bol postavený bratom cisára Jozefa I. ako poďakovanie za záchranu veličenstva, keď bol na neho spáchaný atentát. Okolo Burgtheatre sme prešli Námestím mieru pred zimné sídlo Habsburgovcov – Hofburg. Okolo múzea cisárovnej Sissi a Španielskej jazdeckej školy sme sa dostali k základnému kameňu mesta na námestí svätého Michala Archanjela, kde stojí aj rovnomenný kostol. Po prejdení uličkou svetových módnych značiek sme sa ocitli na najdrahšej, najosvetlenejšej a najkrajšej ulici Viedne, na ulici Graben. Na tejto ulici stojí verná kópia Baziliky svätého Petra v Ríme – kostol svätého Petra. Je najstarším kostolom vo Viedni a omše sa tam konajú už 1 600 rokov. Pomedzi množstvo ľudí bolo vidieť majestátny morový stĺp Najsvätejšej trojice. Hneď za ním sa vynáralo Námestie svätého Štefana s pýchou Viedne – Steffi dómom, ako ho nazývajú Viedenčania. Mali sme možnosť chvíľku sa pokochať interiérom aj exteriérom tohto monumentu.

V kontraste s historickou architektúrou sa tu nachádza aj moderná stavba Haas Haus. Uličkou Roterturmstrasse sme sa vracali z minulosti do súčasnosti, z omamného jasotu svetiel, svetielok, farieb a vône. Príjemné teplo v autobuse v nás umocňovalo dojmy, ktoré sme si odnášali po prechádzke minulosťou.

Mali sme jedenásť kilometrov v nohách a dokonca aj spotené ponožky podľa slov niektorých študentov. J

Tešíme sa na teba opäť o rok, Viedeň.               Auf  Wiedersehen.